Chata pri Zelenom plese – Rozprávková brnčalka, v lete aj v zime

Chata pri Zelenom plese, alebo Brnčalova chata, či brnčalka býva často označovaná ako najobľúbenejšia tatranská chata. Pre mnohých návštevníkov to tak aj skutočne je. Môže za to krásne prostredie v ktorom sa nachádza, obklopená mohutnými štítmi a smaragdovo zeleným plesom – zrkadlom celej doliny.

Na brnčalku vedie viacero trás. Či už si zvolíte nenáročnú túru z rázcestia Bielej vody. Mierne náročnú, no celodennú túru z Tatranskej kotliny okolo chaty Plesnivec, alebo relatívne náročnú celodennú túru z Hrebienku, cez Skalnaté pleso a sedlo pod Svišťovkou, vždy si máte z čoho vybrať. To je možno aj dôvodom prečo Chata pri Zelenom plese ako turistický cieľ nikdy neomrzí. Dokonca sa na ňu dá v letných mesiacoch dostať aj cez Baranie sedlo z Téryho chaty. Posledné možnosti sú ale výhradne sezónnou záležitosťou a v zimných mesiacoch sa, jemne povedané, neodporúčajú. My sme si teda vybrali celodennú stredne náročnú túru z Tatranskej kotliny.

Neskorý štart

Do Tatranskej kotliny prichádzame pomerne neskoro okolo deviatej hodiny ráno. Je to malá tatranská liečebná osada, nachádzajúca sa na ceste smerom na Ždiar. Od Tatranskej Lomnice je vzdialená 9 km. Nachádza sa tu tiež jediná sprístupnená vysokohorská kvapľová Belianska jaskyňa. Len ťažko tu budete hľadať väčší obchod ale potraviny. Ak sa spoľahnete na nákup jedla a vody potrebného na túru na mieste, tak ako aj my, jedinou možnosťou je malý obchodík, asi tristo metrov od vchodu do osady, kde si môžete kúpiť nejaké to pečivo a vodu. Predáva tam milý pán, zrejme vlastník domčeka, ktorý vám s radosťou podá informácie o súčasnom stave hibernácie tatranských macov. Vraj sa stačí nahlas rozprávať a bude to v poriadku :).

chata pri zelenom plese
Rozprávková cesta cez lesy Belianskych Tatier v strede apríla.

Vyrážame

Je asi 9:30, keď vyrážame z parkoviska nachádzajúceho sa asi 100 metrov od vchodu do osady. Jedná sa jednoduchý výstup cez lúku, ktorá sa pomaly prebúdza k životu. Sneh v tejto nadmorskej výške už nie je.  K našej prvej zastávke, chate Plesnivec by to malo byť za dobrých podmienok niečo vyše hodiny a pol. Belianske Tatry sú zaujímavé tým, že ich geologická stavba, tvorená prevažne bielym vápencom je úplne odlišná od Vysokých Tatier, ktoré sú tvorené tmavou žulou. Po vyše pol hodine sa chodník začína stáčať smerom do doliny siedmych prameňov a nám sa začínajú ukazovať  vrcholky Vysokých Tatier. Počasie je krásne, zastavujeme, fotíme si dychberúce výhľady. Okolo jedenástej, blížiac sa k chate stretávame prvých turistov, s ktorými si vymieňame ovocie, aby sme tak podporili ich súťaž .

chata plesnivec vysoke tatry
Zastávka pri Chate Plesnivec skrz zasnežený les.

Chata Plesnivec sa nachádza v krásnom prostredí na úpätí Bujačieho vrchu. Vypína sa na trávnatom výbežku medzi dvomi lavínovými žľabmi. Napriek tomu, že chata na tomto mieste stojí už od 18. storočia a slúžila rôznym účelom, zachovala si pôvodnú podobu dreveného zrubu. Bola využívaná napríklad ako pastierska základňa, ale aj ako výskumná základňa TANAP-u. A to hlavne preto, že sa v tejto lokalite nachádza najväčšie zastúpenie rastlinných druhov v Tatrách. Býva otvorená celoročne, no v deň našej túry je chata zatvorená, a tak len chvíľu oddychujeme na vonkajšej terase. Zahrievame sa teplým čajom z termosky a dopĺňame energiu tyčinkami a orieškami. Pokračujeme v našej ceste ďalej.

Výstup k Veľkému Bielemu plesu

Po krátkom odpočinku opúšťame chatu a vydávame sa k Veľkému Bielemu plesu. Cesta od chaty pokračuje v prudšom stúpaní a hneď po chvíli opäť zastavujeme, nie len preto aby sme si oddýchli. V žľabe pod Bujačím vrchom pozorujeme stádo asi 40 kamzíkov. Nevšímajúc si nás sa venujú hľadaniu lišajníkov a suchej trávy skrytej pod snehovou pokrývkou. Priamo na hrebeni v blízkosti Zadných jatiek tu totiž majú priestrannú jaskyňu, kde prečkávajú zimu. Práve z tohto dôvodu nevedie hrebeňom Belianskych Tatier žiadny turistický chodník. Je to skvelý zážitok, no musíme ísť ďalej.

Tesne pred tým ako vojdeme do lesa si ešte naposledy vychutnávame výhľad na panorámu za nami. Tentoraz na Skalné vráta. Čaká nás ešte asi hodina cesty k našej druhej medzizastávke. Cesta lesom s čerstvo napadnutým snehom vyzerá ako z rozprávky. Už zisťujeme prečo sa táto trasa označuje za jednu z najkrajších, ak nie za najkrajšiu. Čoskoro opúšťame les a vchádzame do pásma kosodreviny. Naskytá sa nám pohľad na dominantné štíty Vysokých Tatier. S vyššou nadmorskou výškou pribúda aj snehu. Chatárka z chaty pri Zelenom plese nás v rannom telefonáte uistila, že cesta by mala byť schodná aj napriek tomu, že v noci napadla nová vrstva snehu. Toto tvrdenia ale začína byť prinajmenšom diskutabilné. Chodník sa pomaly stráca a my len hádame kam ďalej. Po dlhšej dobe ale opäť stretávame turistov, ktorí síce idú opačným smerom ako my, no zanechali za sebou viditeľné stopy, ktoré nasledujeme.

velke biele pleso
Zastávka pri Veľkom Bielom zamrznutom a zasneženom plese…a takýto výhľad počas obeda. Neexistuje lepší oddych mysle ako toto.

A sme za polovicou

Opúšťame Predné Meďodoly a pokračujeme na západ k Vysokým Tatrám. Po pár minútach vychádzame z kosodreviny a  prichádzame k rázcestiu pri Veľkom Bielom plese (1612 m.n.m). Je to najvyššie položené miesto našej dnešnej túry. Zastavujeme, slnko nás hreje, vychutnávame si obed v malom drevnom prístrešku vedľa plesa. Panoráma Tatier je odtiaľ nádherná. Niet divu, že niekde v tomto mieste kedysi stála Kežmarská chata, ktorá bohužiaľ v roku 1974 vyhorela. Podľa nových informácií by sa ale mala v blízkej budúcnosti opäť postaviť.

Niečo po jednej sa pripravujeme na zostup k nášmu cieľu. Chata pri Zelenom plese je odtiaľ vzdialená len pol hodiny.  Nikam sa preto neponáhľame, robíme ešte pár fotiek. S pokročilou dennou hodinou pribúda aj turistov. Väčšina ide oproti nám a smeruje k Bielemu plesu. Chodník je oveľa schodnejší, snehu je menej a teplé slnečné lúče roztápajú aj posledné biele ostrovčeky na chodníku. Prechádzame posledný stúpajúci úsek, keď sa pred nami začína objavovať neuveriteľná Dolina Zeleného plesa. Lemovaná pôsobivou panorámou tvorenou Kežmarským, Lomnickým a Jahňacím štítom so smaragdovým jazerom a útulnou chatou, nad ktorou sa týči ako strážca Jastrabia veža. Pripomína výjav z nejakej Slovenskej rozprávky. A veruže tomu tak aj je.

Povesť o zelenom drahokame a Jastrabej veži

Podľa starej povesti sa na strmom končiari nedobytnej Jastrabej veže kedysi ligotal drahocenný kameň. Túžili po ňom mnohí, avšak nikomu sa nepodarilo zdolať strmé steny veže. Raz sa to však jednému odvážlivcovi podarilo, no v momente, keď sa drahokamu dotkol, strážca tatranských pokladov zatriasol horou a mládenec sa aj s drahokamom zrútil do plesa pod Jastrabou vežou. Voda ho aj s kameňom v rukách pohltila a preto voda v jazere dodnes zelenkasto svetielkuje. Toľko k povesti, pravda je však taká, že zelená farba plesa súvisí so zelenými škrvnami, spôsobenými vyvieraním prameňov na jeho dne, čo vytvára nádherné prírodné divadlo.

chata pri zelenom plese
Chata pri Zelenom plese odrážajúca sa spolu so zasneženými vrchmi v zrkadle doliny.

My sme k Brnčalke dorazili tesne predtým ako slnko zapadlo za mohutné štíty. Stihli sme ešte pivko a malé občerstvenie na terase pred chatou, vychutnávajúc si teplé slnečné lúče. Hneď ako zapadlo Slnko sa jazero zmenilo na obrovské zrkadlo Doliny Zeleného plesa. Ešte chvíľu ostávame, užívame si túto krásu a pomaly sa vyberáme smerom k autobusovej zastávke Bielej vody, ku ktorej by sme mali doraziť tak za dve a pol hodiny. Cesta lesom nám už ubieha rýchlo. Je upravená pre terénne autá, ktoré zásobujú chatu. Rozoberáme zážitky z dňa a plánujeme ďalšie túry.

biele vody
Posledné kroky pred autobusovou zastávkou, kde sme čakali na náš autobus…  🙂

Brnčalka je určite dobrou voľbou či už na túru s deťmi z doliny Bielej vody žltou trasou, po ktorej sa vraciame, alebo kombináciou, akú sme dnes zvolili my. Je otvorená celoročne, organizujú sa tu rôzne zimné kurzy a stretávajú rôzne spolky. Na chate môžete stretnúť od cerpov, cez skúsených turistov až po horolezcov a skialpinistov, keďže chata je dobrým východzím bodov pre iné túry.

Okolo šiestej prichádzame k zastávke v doline Bielej vody, zisťujeme ale, že keďže je víkend autobus, ktorý sme si vyhliadli nepremáva. Ešte že existujú taxíky aj v Tatrách…

Hans


Leave a Reply

Your email address will not be published. Required fields are marked *